Fotky z prírody

Ani čas lásku nezničí... (Detstvo Debbie Kember)

Debbie Kember počas svojho zatiaľ veľmi krátkeho života nikdy nemala na ružiach ustlané. Vlastne do 2. roka jej života bolo všetko v úplnom poriadku. Bývala spolu s rodičmi v byte na newyorskom Manhattane priamo na Wall Street. Bol to jeden z tých krásnych, rozľahlých a moderných bytov, po ktorých nejeden človek túži. Žili tam už niekoľko rokov a žili si celkom spokojne a dokonca to málo čo si Debbie z toho obdobia pamätala, považovala za jedny z najkrajších spomienok jej života.
Avšak potom nastal nečakaný zlom-trvalý rozchod jej rodičov. Nikdy neboli zobratí, dokonca Debbie ani nenosila priezvisko po otcovi Paulovi. Keďže byt bol jeho, po rozchode ten kto sa musel odsťahovať, bola Debbie aj s mamou Susanou. Našli si byt v štvrti Staten Island, ktorý bol síce menší, no rovnako pekný a príjemný.

Odvtedy si Paul na Debbie našiel len málo času, čo jej bolo veľmi ľúto. Keď boli dohodnutí, že spolu niekam pôjdu takmer vždy meškal a niekedy dokonca ani neprišiel. Vtedy sa sklamaná zavrela do izby a jej bledunko modrých očí, ktoré ešte pred pár minútami boli plné očakávania a radosti, zaplavilo tisíc drobných sĺz. A keď prišiel malo to vždy rovnaký spád: zaviezol ju k babke a hneď na to niekam odišiel. Ešte smutnejšie na tom bolo, keď jej babka ju poslala, nech sa ide hrať k susedom a vôbec sa o ňu nezaujímala.

***

Raz ju chcel vziať Paul na dvojtýždňovú lyžovačku do Semmeringu v Rakúskych Alpách. Lenže tu nastal problém: Susana ju nechcela pustiť! Poznala ho, aký je nezodpovedný a bála sa o svoju jedinú dcéru, ktorá vtedy mala len 6 rokov. Paul sa veľmi nahneval a prerušil všetky kontakty s Debbie. Akoby úplne zabudol, že má dcéru. Žiadne telefonáty, žiadne návštevy, nič... Tak veľmi jej chýbal, potrebovala jeho otcovské objatie a jeho úsmev...tak často na neho myslela. Síce bola oveľa vyspelejšia než jej rovesníci, nedokázala to pochopiť.Vyše roka si stále dokola dávala rovnakú otázku: "Kde je môj tata a prečo nie je so mnou?" 

V septembri nastúpila do školy. Veľmi sa snažila, aby mu raz ukázala všetky svoje úspechy, a aby on mohol byť na ňu hrdý. To bol jej veľký sen. V škole stretla veľa nových kamarátov...Áno, kamaráti, teda prevažne kamarátky, boli tí, ktorí jej pomáhali, na to všetko zabudnúť. Keď bola s nimi vonku a hrali sa spolu, nemyslela na tie všetky problémy.

***

Raz sa Debbie práve hrala na ihrisku, keď ju zrazu mama volala domov, aby išla hore pozdraviť návštevu, ktorá k nim prišla. Veľmi nerozmýšľala nad tým kto to bude, vyšla čo najrýchlejšie po starých ošarpaných schodoch na druhé poschodie, aby sa čím skôr mohla vrátiť naspäť ku kamarátkam. Vychádzala hore po dvoch schodoch. Vošla do predsiene a na rohožke si všimla okrem jej topánok a topánok jej mamy ešte jeden pár čiernych mokasín. Pozorne si ich obzrela a hneď ich spoznala. Priamou čiarou sa rozbehla do obývačky, kde bol už usadený v kresle jej otec.

"Tata!" zvolala a hodila sa mu do náruče. Paul nemohol veriť vlastným očiam. Myslel si, že ho Debbie po roku odlúčenia odmietne. Objal svoju dcéru a usmial sa.

Po takom dlhom čase sa konečne spolu rozprávali, konečne mu mohla ukázať svoje úspechy v škole a on bol na ňu hrdý, tak ako po tom túžila. Zdržal sa asi hodinku a pol a keďže v meste boli kolotoče,sľúbil jej, že na druhý deň tam spolu pôjdu.

Avšak ako bolo jeho zvykom, neprišiel a Debie znovu ostala smutná. Zatelefonovala mu, aby sa dozvedela, čo bolo tentokrát príčinou toho, že neprišiel. Išlo o nedorozumenie medzi Paulom a Liamom, krstným otcom Debie. Obaja ju chceli zobrať na kolotoče, no nakoniec neprišiel ani jeden, pretože si mysleli, že ten druhý ju tam vezme. A len kvôli takejto hlúposti Debie znovu ochutnala trpkú príchuť sklamania.

Počas telefonátu s otcom Debie od neho dostala ďalší sľub na spoločný výlet.

***

Na druhý deň ráno u Kemberovcov zazvonil telefón...

Susana sa usadila na drevenú stoličku s červeným poťahom a zodvihla sluchátko telefónu. Debie si sadla k nej na koberec. Považovala to za oveľa pohodlnejšie.

"Prosím?" ozvala sa Susana.

"Ahoj Liam, čo voláš, stalo sa niečo?"spýtala sa znepokojene, lebo napriek tomu, že Liam bol krstný Debie na pevnú linku nevolal takmer nikdy.

Susana stíchla a počúvala čo jej Liam hovorí.Debie sa na ňu zadívala a znervóznela. Akoby niečo cítila, mala nejaké tušenie, veľmi zlé tušenie.

"Kedy sa to stalo?" pýtala sa Susana po dlhej odmlke. V jej hlase sa skrývalo nekonečne veľa smútku, ba až plaču. Vtedy už aj Debie plakala, lebo aj keď jej to nikto nepovedal, vedela, že sa stalo niečo jej otcovi.

Susana zložila sluchátko a objala svoju plačúcu dcéru. Povedala jej, že Paul mal autonehodu a neprežil to.

Pre Debie to bola strašná rana. Síce s ním trávila málo času, mala ho veľmi rada a nevedela si predstaviť ako bude žiť bez neho. 

***

Počas toho ako Debie rástla veľmi jej chýbala otcovská ruka. Veľakrát na neho spomínala a občas si aj poplakala. Keď videla ako iné deti majú otca a môžu ho objať bola z toho smutná. Čo by ona dala za jedno také objatie. Veľmi ju zarmucovalo, keď videla ako sa niektorí hádajú so svojimi rodičmi a nedokážu si ich vážiť.

***

Raz, keď mala 9 rokov, prechádzala sa okolo rieky. V náručí stískala medvedíka. Bol tmavohnedý s bledšími škvrnami na bruchu a na ušiach. Okolo krku mal uviazanú červenú stuhu a na hlave čiapku rovnakej farby s bielym brmbolcom. Pre kohokoľvek to bol úplne obyčajný maco, avšak pre Debie nie. Bola to jediná spomienka ja Paula. Našla ho v jeho byte, položeného na malej bielej skrinke.

Išla zamyslená, takmer nevnímala okolitý svet.To bol dôvod prečo si nevšimla kameň, ktorý jej skrížil cestu. Potkla sa a spadla na zem. Medvedík jej vypadol z rúk a skotúľal sa priamo do prudkej rieky. Debie mala rozbité koleno, krv jej stekala po nohe, avšak ju to vôbec nezaujímalo. Rozmýšľala čo má robiť, aby zachránila svojho macka, poslednú pamiatku na otca. Rozbehla sa popri rieke, avšak prúd bol oveľa rýchlejší ako ona. Po pár minútach jej macko zmizol z dohľadu a ona prestala bežať. Ešte malú chvíľku sa dívala tým smerom kde odplávala jej posledná spomienka na otca...posledná HMOTNÁ spomienka na otca, pretože tie spomienky ktoré má v srdci, nedokáže zmazať nič a zostanú v ňom navždy...

***

(Venované môjmu milovanému otcovi. Ani 9 rokov odlúčenia nedokáže zničiť moje spomienky na Teba a tú lásku, ktorú k Tebe cítim ;-( Ľúbim Ťa navždy,oci <3 )