Stratila som kyslík

 

 

Stratila som kyslík,
nemôžem dýchať,
bol si moja istota,
už sa však nevrátiš,
tak si to povedal.

 

Tvoj hlas naposledy
bol tak tvrdý a neoblomný,
chcela som ťa utíšiť,
no nemohla som,
stratila som kyslík...

 

Vietor už nefúka do plachiet,
obrátil svoj smer,
ničí moju loď,
ktorá nevie kde je sever,
posledný sťažeň práve padá

 

a moje city sa potápajú
na dno temnej čiernoty,
neznáma prázdnota,
známe spomienky,
nedokážem pred tým ujsť.

 

Stratila som kyslík,
nemôžem dýchať,
bol si moja istota,
už sa nevrátiš,
tak si to povedal.

 

Čas-jediný spojenec,
moje svetlo nádeje,
nikdy nevyhasne, viem to,
počkám, kým temnota obelie
a ja sa vrátim späť,

 

hladina sa pretrhne,
uvoľní mi cestu k šťastiu,
ja budem slobodná,
povolím šnúrky na korzete smútku,
vráti sa mi kyslík do pľúc...

 

 

Vrah

Po tele prechádza mi studený mráz,

praskajú už pomaly glazúry váz.

Okolo nôh sa mi zdvíha vír prachu,

každú sekundu vdychujem viac strachu.

 

 

Oči ma štípu, trasú sa mi ruky,

mätú mi mysel tie čudesné zvuky.

Vánok ku mne privial čerstvej krvi pach,

za chrbtom mi stojí chladnokrvný vrah,

 

bíži sa, prejde po rozbitom tanieri,

revolver prudko ku hlave mi namieri.

Do uší vrýva sa mi piskľavý detský plač.

Na čo ešte čakáš? Vydýchni a stlač!

 

 

Zabitý ľudstvom

 

 

Tu v tomto pekle je menej ako handra,

zaujíma sa o neho len platená fľandra.

Nie iný spôsob ako sa pred svetom skryť,

chce skončiť svoj život, nemôže tak ďalej žiť.

Vyrieši to po zápästí prudký rez,
alebo si nebodaj nechá zlomiť väz?!
Ľudia ho zničili, ublížili jeho česti,
Leskne sa už nôž, zovretý v jeho pästi.

***
 

Len zdanlivý pokoj, prázdna sála,

opustené srdce v kúta sa váľa.

Nechýba nikomu, už nemá pána,

ten vypustil dušu hneď zavčas zrána.

Teraz je už snáď v tej tajnej ríši,

kde sa jeho hodnota možno zvýši.