Moja myšlienka 12

Nikdy neponižuj to, čo si kedysi mal rád a obdivoval, lebo tým najviac ponížiš sám seba...

Moja myšlienka 11

Spätný pohlad do minulosti je ako stena, ktorá oddeľuje prítomnosť od našej budúcnosti.



Moja myšlienka 10

Predsudky sú putá, ktoré nám bránia dotknúť sa skutočnej krásy.

Môj výlet-Spišský hrad

Ku koncu školského roka sme boli s triedou na výlete vo Vyšných Ružbachoch. Navštívili sme aj krásny Spišský  hrad. Keďže ja milujem fotenie urobila som veľa fotiek a rozhodla som sa ich aj sem dať =) Keďže ich je veľa, všetky sa Vám zobrazia až po otvorení celého článku =)

Takže začíname:

Možno raz...

♫ ♪ Rozmýšľala som, že si raz dám takéto tetovanie na znak toho, že hudba je dôležitou súčasťou môjho života ♫ ♪ 

Samozrejme bude trošku presnejšie =D toto je len nakreslené centrofixkou =) 

Našla som vodové farby =D

Pred pár dňami som si robila poriadok medzi vecami a našla som tam vodové farby. Myslela som, že som ich už dávno vyhodila, ale nie =D

A tak som neodolala pokušeniu a napriek časovej tiesni som sa rozhodla, že aspoň narýchlo niečo namaľujem. Napadlo ma, že by to mohol byť západ slnka =D

Nie som žiadny Dalí ani Picasso takže odo mňa nemôžete čakať veľa a navyše už niekoľko rokov som nedržala štetec v ruke =)

No myslím, že keby som tomu venovala viac času mohlo to byť oveľa lepšie, a nemuseli tam byť tie machule. Nabudúce ak budem maľovať nechám si na to rozhodne viac času =D

NIRVANA náramok

Okrem písania sa venujem aj robeniu náramkov =) 

Tu je ukážka náramku s nápisom NIRVANA.

(pozn. v skutočnosti je ta žltá o čosi sýtejšia)

Moja myšlienka 9

Život je ako pieseň, ktorú si sami skladáme. Jej kvalita záleží len od nás...ale nikdy nemôžeme čakať, že sa bude páčiť všetkým.

Takto to začalo a pokračuje... (para Bea)

Keďže moja úžasná kamarátka Bea, odchádza zo školy =( napísala som pre ňu báseň, v ktorej som opísala niektoré veci, ktoré sme zažili =) Takže nie je nejak umelecky zameraná alebo tak no rozpráva o našom príbehu...
Rozhodla som sa túto báseň publikovať dnes z 2 dôvodov: Pretože už zajtra sa končí školský rok a tiež preto, že má dnes meniny a toto je zároveň aj darček =)

Venovanie:
Beuš, ďakujem Ti za všetko, čo sme zatiaľ prežili a dúfam, že toho ešte veľa bude =)
Si  silná osobnosť a obdivujem Ťa za to aká si. Prežila si si toho veľa a napriek tomu Ťa nedokáže nič zlomiť a svojím úsmevom, ktorý Ti takmer vždy zdobí tvár, dokážeš urobiť šťastnými všetkých naokolo a to už ani nehovorím o Tvojom smiechu, ktorý mi vie vždy zlepšiť náladu =D
Si úžasný človek, ktorý mi veľmi pomohol a stále pomáha. A v niektorých prípadoch ma dokážeš pochopiť len ty, keďže máme podobné záujmy alebo skôr vkus =D
 Dúfam, že tu sa naše kamarátstvo nekončí a prežijeme ešte dlhý dlhý čas tým naším večným bláznením =D
Ešte raz ĎAKUJEM TI A VŠETKO NAJLEPŠIE!!!

A teraz už prechádzam k spomínanej básni =)

V prvý deň ku mne jedno dievča prišlo,

že je emačka na rozum mi vtedy zišlo.

"Ahoj, ja som Bea." Ona ma zdraví?

Počkať! Bea? To mi niečo vraví.

Jáj,to je tá z facebooku,už to mám,

a hneď jej na pozdrav ruku dám.

Časom som zistila,že je celkom milá,

je to proste osobnosť, naozaj sila.

Deň za dňom tak rýchlo beží,

dokonca za oknom už aj sneží!

Na lyžiarsky odišla vyše polka triedy,

a my sme ostali míňať v škole kriedy.

Tieto dni nám slúžili na bližšie spoznanie,

pamätáš si na Rybkinu hru a to vyznanie?

Potom sme sa aj s Miškou do reči dali,

a dobrými kamarátkami sme sa stali.

Trávili sme temer každý deň spolu,

zdieľali navzájom šťastie aj smolu.

A potom prišla tá skvelá idea:

čo takto natočiť nejaké videá?

Práve vtedy vzniklo MiDiBe, úžasné trio,

Nikdy na to nezabudnem, tractorista mío,

Občas som mala stresy,že nám pamäťovka nevystačí,

a potom tie záchvaty smiechu na Brise One Touch-i.

No dozvedela som sa, že zo školy ideš preč,

sľúb mi však, že ešte urobíme nejaký ten skeč.

Ale teraz:

Vnútro mám krížom-krážom preniknuté strachom,

že naše kamarátstvo časom zapadne prachom,

že sa budeme vídať už len málo,

že zabudneš na to, čo za to stálo,

že zabudneš na to, na čom sme sa smiali,

že zabudneš ako sme sa fontánou oblievali,

že si tam nájdeš nových kamarátov,

a nám ostanú len fotky z aparátov

že sa naše MiDiBe zničí,

"¡Tengo miedo!"moja duša kričí.

Moja myšlienka 8

To že o niekom vieme veľa, neznamená, že ho naozaj poznáme...

Moja myšlienka 7

Každý človek je v svojej podstate dobrý a byť zlým ho núti len určitá situácia...

Moja myšlienka 6

Trápnosť určitých ľudí je úplne neobmedzená a kapacita ich rozumu až príliš obmedzená =D

Moja myšlienka 5

Každý človek má svoje sny...no prečo o nich iba snívať, lepšie je ich žiť...

Avšak nie je to také ľahké ako to znie!

Moja myšlienka 4

Čo sú to vlastne sny? Je to len hra našej mysle?
Alebo nám chcú dokázať že ak sa trochu povznesieme nad realitu môžeme prekonať všetko?

Moja myšlienka 3

Pamäť je ako album spomienkových fotiek, s ktorými sa vraciame do najrôznejších chvíľ nášho života. Sú pekné spomienky, ale aj také, na ktoré by sme chceli zabudnúť... Ale na druhú stranu, aké by to bolo keby sme nemali na čo spomínať a náš život by stratil celú svoju históriu? Nebolo by to tak, že by sa vytratila aj jeho doposiaľ nadobudnutá hodnota?

Moja myšlienka 2

Láska je ako most, ktorý spája dve srdcia vedúc ponad prekážky, klamstvá a všetky zlé veci...

Moja myšlienka

Vďaka snom sa dostávame aj na také miestá, ktoré v skutočnom svete pre nás ostanú navždy zahalené tajomstvom.

Fotky z prírody

Ani čas lásku nezničí... (Detstvo Debbie Kember)

Debbie Kember počas svojho zatiaľ veľmi krátkeho života nikdy nemala na ružiach ustlané. Vlastne do 2. roka jej života bolo všetko v úplnom poriadku. Bývala spolu s rodičmi v byte na newyorskom Manhattane priamo na Wall Street. Bol to jeden z tých krásnych, rozľahlých a moderných bytov, po ktorých nejeden človek túži. Žili tam už niekoľko rokov a žili si celkom spokojne a dokonca to málo čo si Debbie z toho obdobia pamätala, považovala za jedny z najkrajších spomienok jej života.
Avšak potom nastal nečakaný zlom-trvalý rozchod jej rodičov. Nikdy neboli zobratí, dokonca Debbie ani nenosila priezvisko po otcovi Paulovi. Keďže byt bol jeho, po rozchode ten kto sa musel odsťahovať, bola Debbie aj s mamou Susanou. Našli si byt v štvrti Staten Island, ktorý bol síce menší, no rovnako pekný a príjemný.

Odvtedy si Paul na Debbie našiel len málo času, čo jej bolo veľmi ľúto. Keď boli dohodnutí, že spolu niekam pôjdu takmer vždy meškal a niekedy dokonca ani neprišiel. Vtedy sa sklamaná zavrela do izby a jej bledunko modrých očí, ktoré ešte pred pár minútami boli plné očakávania a radosti, zaplavilo tisíc drobných sĺz. A keď prišiel malo to vždy rovnaký spád: zaviezol ju k babke a hneď na to niekam odišiel. Ešte smutnejšie na tom bolo, keď jej babka ju poslala, nech sa ide hrať k susedom a vôbec sa o ňu nezaujímala.

***

Raz ju chcel vziať Paul na dvojtýždňovú lyžovačku do Semmeringu v Rakúskych Alpách. Lenže tu nastal problém: Susana ju nechcela pustiť! Poznala ho, aký je nezodpovedný a bála sa o svoju jedinú dcéru, ktorá vtedy mala len 6 rokov. Paul sa veľmi nahneval a prerušil všetky kontakty s Debbie. Akoby úplne zabudol, že má dcéru. Žiadne telefonáty, žiadne návštevy, nič... Tak veľmi jej chýbal, potrebovala jeho otcovské objatie a jeho úsmev...tak často na neho myslela. Síce bola oveľa vyspelejšia než jej rovesníci, nedokázala to pochopiť.Vyše roka si stále dokola dávala rovnakú otázku: "Kde je môj tata a prečo nie je so mnou?" 

V septembri nastúpila do školy. Veľmi sa snažila, aby mu raz ukázala všetky svoje úspechy, a aby on mohol byť na ňu hrdý. To bol jej veľký sen. V škole stretla veľa nových kamarátov...Áno, kamaráti, teda prevažne kamarátky, boli tí, ktorí jej pomáhali, na to všetko zabudnúť. Keď bola s nimi vonku a hrali sa spolu, nemyslela na tie všetky problémy.

***

Raz sa Debbie práve hrala na ihrisku, keď ju zrazu mama volala domov, aby išla hore pozdraviť návštevu, ktorá k nim prišla. Veľmi nerozmýšľala nad tým kto to bude, vyšla čo najrýchlejšie po starých ošarpaných schodoch na druhé poschodie, aby sa čím skôr mohla vrátiť naspäť ku kamarátkam. Vychádzala hore po dvoch schodoch. Vošla do predsiene a na rohožke si všimla okrem jej topánok a topánok jej mamy ešte jeden pár čiernych mokasín. Pozorne si ich obzrela a hneď ich spoznala. Priamou čiarou sa rozbehla do obývačky, kde bol už usadený v kresle jej otec.

"Tata!" zvolala a hodila sa mu do náruče. Paul nemohol veriť vlastným očiam. Myslel si, že ho Debbie po roku odlúčenia odmietne. Objal svoju dcéru a usmial sa.

Po takom dlhom čase sa konečne spolu rozprávali, konečne mu mohla ukázať svoje úspechy v škole a on bol na ňu hrdý, tak ako po tom túžila. Zdržal sa asi hodinku a pol a keďže v meste boli kolotoče,sľúbil jej, že na druhý deň tam spolu pôjdu.

Avšak ako bolo jeho zvykom, neprišiel a Debie znovu ostala smutná. Zatelefonovala mu, aby sa dozvedela, čo bolo tentokrát príčinou toho, že neprišiel. Išlo o nedorozumenie medzi Paulom a Liamom, krstným otcom Debie. Obaja ju chceli zobrať na kolotoče, no nakoniec neprišiel ani jeden, pretože si mysleli, že ten druhý ju tam vezme. A len kvôli takejto hlúposti Debie znovu ochutnala trpkú príchuť sklamania.

Počas telefonátu s otcom Debie od neho dostala ďalší sľub na spoločný výlet.

***

Na druhý deň ráno u Kemberovcov zazvonil telefón...

Susana sa usadila na drevenú stoličku s červeným poťahom a zodvihla sluchátko telefónu. Debie si sadla k nej na koberec. Považovala to za oveľa pohodlnejšie.

"Prosím?" ozvala sa Susana.

"Ahoj Liam, čo voláš, stalo sa niečo?"spýtala sa znepokojene, lebo napriek tomu, že Liam bol krstný Debie na pevnú linku nevolal takmer nikdy.

Susana stíchla a počúvala čo jej Liam hovorí.Debie sa na ňu zadívala a znervóznela. Akoby niečo cítila, mala nejaké tušenie, veľmi zlé tušenie.

"Kedy sa to stalo?" pýtala sa Susana po dlhej odmlke. V jej hlase sa skrývalo nekonečne veľa smútku, ba až plaču. Vtedy už aj Debie plakala, lebo aj keď jej to nikto nepovedal, vedela, že sa stalo niečo jej otcovi.

Susana zložila sluchátko a objala svoju plačúcu dcéru. Povedala jej, že Paul mal autonehodu a neprežil to.

Pre Debie to bola strašná rana. Síce s ním trávila málo času, mala ho veľmi rada a nevedela si predstaviť ako bude žiť bez neho. 

***

Počas toho ako Debie rástla veľmi jej chýbala otcovská ruka. Veľakrát na neho spomínala a občas si aj poplakala. Keď videla ako iné deti majú otca a môžu ho objať bola z toho smutná. Čo by ona dala za jedno také objatie. Veľmi ju zarmucovalo, keď videla ako sa niektorí hádajú so svojimi rodičmi a nedokážu si ich vážiť.

***

Raz, keď mala 9 rokov, prechádzala sa okolo rieky. V náručí stískala medvedíka. Bol tmavohnedý s bledšími škvrnami na bruchu a na ušiach. Okolo krku mal uviazanú červenú stuhu a na hlave čiapku rovnakej farby s bielym brmbolcom. Pre kohokoľvek to bol úplne obyčajný maco, avšak pre Debie nie. Bola to jediná spomienka ja Paula. Našla ho v jeho byte, položeného na malej bielej skrinke.

Išla zamyslená, takmer nevnímala okolitý svet.To bol dôvod prečo si nevšimla kameň, ktorý jej skrížil cestu. Potkla sa a spadla na zem. Medvedík jej vypadol z rúk a skotúľal sa priamo do prudkej rieky. Debie mala rozbité koleno, krv jej stekala po nohe, avšak ju to vôbec nezaujímalo. Rozmýšľala čo má robiť, aby zachránila svojho macka, poslednú pamiatku na otca. Rozbehla sa popri rieke, avšak prúd bol oveľa rýchlejší ako ona. Po pár minútach jej macko zmizol z dohľadu a ona prestala bežať. Ešte malú chvíľku sa dívala tým smerom kde odplávala jej posledná spomienka na otca...posledná HMOTNÁ spomienka na otca, pretože tie spomienky ktoré má v srdci, nedokáže zmazať nič a zostanú v ňom navždy...

***

(Venované môjmu milovanému otcovi. Ani 9 rokov odlúčenia nedokáže zničiť moje spomienky na Teba a tú lásku, ktorú k Tebe cítim ;-( Ľúbim Ťa navždy,oci <3 )

Myšlienok mojich kráľovstvo

Chcem Vám predstaviť miesto, kde mám možnosť naplno rozmýšľať o svojom živote, problémoch, radosti a úplne o všetkom. Len tu je moja myseľ pokojná a ničím nerušená =)

Zlodeji môjho vnútra

Spáľte mi dušu!Áno, viem to!Túžite ju spáliť!

A na všetky strany sa tým budete chváliť!

No vy! No váš koniec nebude mierny!

Zadusí vás ten hustý dym čierny!

A možno vás horúci oheň dolapí,

presne ten, čo zo mňa dušu vydrapí!

Chcete ma zničiť!To je váš údel!

Ukradnúť mi dušu, zbaviť ju krídel.

Potešenie,keď z nej ostane už len popolavý prach!

Túžba,nech sa nedostaví vášho plánu krach!

Snaha chrániť sa pred strašidelným strachom!

Môjho srdca hrob posypete tým prachom!

Áno, presne tak! Aj to mi vezmete a zabijete!

Na oslavu úspechu si mojou krvou pripijete!

Vzaté mi bude úplne všetko,aj posledná viera!

V mojom rozkradnutom vnútri ostane už len diera!

Diera...priestor, ktorý nebude vyplnený ničím,

ale už ani ja vám jediný nádych nedožičím!

Moja záhuba váš koniec zaručí,

raz sa stretneme v diablovom náručí!!

Love vs. Tears

Fotka prírody (upravená)

Pred niekoľkými dňami som na účelovom cvičení urobila fotku, ktorú som si následne trochu zidealizovala vo PhotoScape. Tu je =)

Fotky č.1

Ako som už povedala, budem publikovať aj svoje fotky, ktoré sa mi podarilo zachytiť =)

"Hlaváčikovia" (kresby)

Rozhodla som sa že okrem svojich básní a poviedok sem budem pridávať aj kresby a fotky =)

*  *  *

Asi pred dvoma rokmi mi bývala spolužiačka ukázala obrázky s týmito postavičkami a nazvali sme si ich "hlaváčikovia".

Samozrejme, to že sú to emo obrázky, neznamená, že ja som emačka alebo niečo podobné, ale celkom zaujali a tak som sa rozhodla niektoré z nich nakresliť.

Tu si ich môžete pozrieť.

Nie sú to síce umelecké diela, ale dúfam, že sa Vám budú páčiť =)

Tajomstvá žien

Jedno dielo venované ženám a ich tajomstvám =)

To čo nás robí šialenými sú muži,

keď nám donesú kyticu ruží.

Hneď chcú vedieť tajomstvá všetky,

celú našu minulosť, ľúbostné pletky...

Rozmysli si, či im kľúč od tajomstiev dáš,

odhalíš všetko čo na duši máš.

Množstvo tajomstiev váš váš vzťah skazí,

prílišná ľahostajnosť lásku zmrazí,

no keď povieš príliš veľa

a odhalíš sa úplne celá,

stratíš kúzlo, ktoré máš

a na rozchod mu dôvod dáš!

Tajomstvá tvoria naše čaro,

nesmie ich byť veľa ani málo,

tak aby všetko za niečo stálo

a trocha zaujímavosti do vzťahu dalo...

Len daj pozor nech ich nie je moc,

príliš veľká je mužská nechápavosť.

Poznáte tie reči, že nám nerozumie nik,

to sú len výhovorky, treba na to cvik...

Spomienky...

Bol sychravý večer a ja som zamyslená ležala na posteli. Okolo mňa sa rozliehalo ticho...priam hrobové ticho. Ležala som úplne nehybne a oči som mala zatvorené, aby som sa mohla lepšie sústrediť na myšlienky, ktoré mi blúdili hlavou. Rozmýšľala som nad udalosťami, ktoré poznačili moju minulosť. V hlave sa mi vynárali najrôznejšie spomienky. Bola to ako mozaika poskladaná z rozličných útržkov môjho života alebo niečo ako album s miliónmi fotiek, pričom každá mala svoj vlastný príbeh-väčšinou smutný a pochmúrny, plný bolestivých spomienok. Len málokedy som sa dostala na stránky, ktoré mi vyčarili úsmev na tvári...

*  *  *

Zrazu, ani neviem prečo, som vybehla z domu. Tak rýchlo, čo mi sily stačili som bežala preč. Akoby ma nejaká nadpozemská sila bezcieľne hnala stále dopredu a nedovolila mi ani na sekundu zastať.

Môj zmätený rozum nevedel kam bežím, nepoznala som cieľ, nasledovala som len...POCIT.

Zvláštny pocit, ktorý som nechápala. Znepokojovalo ma, že neviem kam ma zavedie, no zároveň som cítila, že príde niečo, čo môže byť pre mňa dôležité. Nevedela som, či to bude dobré alebo zlé, no veľmi som túžila zistiť to. Bola to prirodzená zvedavosť, ktorá pramenila z môjho najhlbšieho vnútra. Potreba zistiť, čo ma čaká, ma ťahala ďalej, napriek tomu, že pri každom ďalšom kroku ma opúšťala časť sily a dychu. No bolo to silnejšie ako ja. Nemohla som sa tomu postaviť zoči-voči, lebo to bol len pocit-niečo nehmotné, čo som nemohla ani vidieť, ani počuť!

Bežala som cez les. Vyhýbala som sa stromom, preskakovala konáre, ktoré ležali na zemi. Niekoľkokrát som sa potkla a spadla no našla som v sebe zostávajúci kúsok sily, ktorá mi dovolil vstať a pokračovať v ceste do neznáma.

Prebehla som ešte asi pol kilometra a zastala som. Stála som na úplnom okraji vysokého útesu. Pri pohľade dolu sa mi zakrútila hlava, avšak neovládol ma strach, že spadnem. Práve naopak, tá sila na mňa stále pôsobila a nabádala ma k skoku do čiernej prázdnoty.

Vietor mi vial do vlasov a ja som rozmýšľala, či mám skočiť. Prichádzal strach a v hlave mi začal prúdiť vír otázok. Čo bude ak sa oddám tej prázdnote? Odídem navždy? Opustím to tu všetko?

Tá sila, čo ma doviedla až sem, už pominula. Všetko nechala na mňa. Teraz sa musím sama rozhodnúť, čo urobím. 

Pozrela som sa ešte raz dolu...

Čierna priepasť plná hmly, z ktorej sa vynárali všetky tie zlé spomienky, ktoré ma tak často sužovali. Hmla stúpala stále vyššie a vyššie.

Ustúpila som trochu dozadu a obzrela sa za seba smerom do lesa. Bol nádherne presvietený lúčmi slnka a v každom z nich sa odrážalo minimálne tisíc mojich spomienok. Avšak boli to len tie pekné okamihy môjho života. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Zhromaždili sa tu úplne všetky a ja som zistila, že ich je oveľa viac, ako som si myslela.

Zrazu som pocítila, že mi niečo obkľúčilo nohy. Bola to hustá a temná hmla, ktorá ma chcela stiahnuť do priepasti.

Precitla som a uvedomila si, že som v nebezpečenstve a napriek tomu, že som bola úplne vyčerpaná z úmorného behu, snažila som sa dostať z chtivých pazúrov zlých spomienok a bola som rozhodnutá vynaložiť aj poslednú kvapku sily, ktorá ešte vo mne ešte zostala...

*  *  *

Cŕŕŕŕn...zazvonil mi budík, ktorý stál na starožitnom stolíku hneď vedľa mojej postele a ja som sa preľaknutá zobudila. Srdce mi bilo nekontrolovateľne rýchlo. Zistila som, že to bol len sen, zlá nočná mora!

Ale čo mi chcel naznačiť?

Žeby ma chcel varovať, aby som sa nedostala do zajatia zlých spomienok a uvedomila si, že môj spomienkový album má oveľa viac krásnych stránok, ktoré mi môžu vyčariť úsmev na tvári?

Sestry: Zloba a Nenávisť

Stávame sa otrokmi tejto skazenej doby,

srdcia máme čierne, plné nenávisti a zloby,

ktorá na nás číha, obýva každý kút,

všetci budú odsúdení, keď nastane Boží súd.

Pochmúrne myšlienky nám neoblomne blúdia hlavou,

zloba si hľadá otroka, stáva sa nedočkavou.

Hľadá,hľadá len tie správne duše,

keď ťa nájde, zasiahne ťa ako výstrel z kuše.

Sprevádza ju nenávisť, jej sestra drahá,

vstupuje do nás a usídliť sa neváha.

Obvinie tvoju dušu ako jedovatý had,

znenávidíš aj tých, čo si mal tak rád.

Každý deň s ňou zvádzaš krutý boj,

ničí ti život, ktorý mal byť iba tvoj.

V tvojom vnútri sa nenásytne rozlieha,

a že ju nevyženieš na to sa spolieha.

Zbavme sa tejto nenávisti a zloby,

nech radšej naše srdcia láska zdobí.

Zaškrť aj posledné nenávistné sústo,

spolu to dokážeme, tak aj ty skús to!

Si moje všetko...

Si moja realita, si môj sen,

si moja noc, si môj deň.

Si stále so mnou, či je zima a či leto,

ľúbim ťa a vážim si ťa práve preto.

O tebe stále snívam,

keď si do postele sama líham,

čoskoro sa mi začne zívať,

zaspávam a začína sa mi o tebe snívať.

Milujem lásku, milujem hriech,

milujem teba a ty mňa tiež.

Chcem ťa veľmi, milujem ťa moc,

tvojich bozkov nikdy nemám dosť.

Tvoríme si cestu, čarovnú dráhu,

potrebujem ťa ako suchý strom vlahu.

Dáš mi bozk, jeden-druhý,

sú krásne ako farby dúhy.

Pre mňa si len ty a nikto iný,

si ku mne tak strašne milý.

Sme spojený citom krásnym,

raz sa z teba určite zbláznim.