Bol sychravý večer a ja som zamyslená ležala na posteli. Okolo mňa sa rozliehalo ticho...priam hrobové ticho. Ležala som úplne nehybne a oči som mala zatvorené, aby som sa mohla lepšie sústrediť na myšlienky, ktoré mi blúdili hlavou. Rozmýšľala som nad udalosťami, ktoré poznačili moju minulosť. V hlave sa mi vynárali najrôznejšie spomienky. Bola to ako mozaika poskladaná z rozličných útržkov môjho života alebo niečo ako album s miliónmi fotiek, pričom každá mala svoj vlastný príbeh-väčšinou smutný a pochmúrny, plný bolestivých spomienok. Len málokedy som sa dostala na stránky, ktoré mi vyčarili úsmev na tvári...
* * *
Zrazu, ani neviem prečo, som vybehla z domu. Tak rýchlo, čo mi sily stačili som bežala preč. Akoby ma nejaká nadpozemská sila bezcieľne hnala stále dopredu a nedovolila mi ani na sekundu zastať.
Môj zmätený rozum nevedel kam bežím, nepoznala som cieľ, nasledovala som len...POCIT.
Zvláštny pocit, ktorý som nechápala. Znepokojovalo ma, že neviem kam ma zavedie, no zároveň som cítila, že príde niečo, čo môže byť pre mňa dôležité. Nevedela som, či to bude dobré alebo zlé, no veľmi som túžila zistiť to. Bola to prirodzená zvedavosť, ktorá pramenila z môjho najhlbšieho vnútra. Potreba zistiť, čo ma čaká, ma ťahala ďalej, napriek tomu, že pri každom ďalšom kroku ma opúšťala časť sily a dychu. No bolo to silnejšie ako ja. Nemohla som sa tomu postaviť zoči-voči, lebo to bol len pocit-niečo nehmotné, čo som nemohla ani vidieť, ani počuť!
Bežala som cez les. Vyhýbala som sa stromom, preskakovala konáre, ktoré ležali na zemi. Niekoľkokrát som sa potkla a spadla no našla som v sebe zostávajúci kúsok sily, ktorá mi dovolil vstať a pokračovať v ceste do neznáma.
Prebehla som ešte asi pol kilometra a zastala som. Stála som na úplnom okraji vysokého útesu. Pri pohľade dolu sa mi zakrútila hlava, avšak neovládol ma strach, že spadnem. Práve naopak, tá sila na mňa stále pôsobila a nabádala ma k skoku do čiernej prázdnoty.
Vietor mi vial do vlasov a ja som rozmýšľala, či mám skočiť. Prichádzal strach a v hlave mi začal prúdiť vír otázok. Čo bude ak sa oddám tej prázdnote? Odídem navždy? Opustím to tu všetko?
Tá sila, čo ma doviedla až sem, už pominula. Všetko nechala na mňa. Teraz sa musím sama rozhodnúť, čo urobím.
Pozrela som sa ešte raz dolu...
Čierna priepasť plná hmly, z ktorej sa vynárali všetky tie zlé spomienky, ktoré ma tak často sužovali. Hmla stúpala stále vyššie a vyššie.
Ustúpila som trochu dozadu a obzrela sa za seba smerom do lesa. Bol nádherne presvietený lúčmi slnka a v každom z nich sa odrážalo minimálne tisíc mojich spomienok. Avšak boli to len tie pekné okamihy môjho života. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Zhromaždili sa tu úplne všetky a ja som zistila, že ich je oveľa viac, ako som si myslela.
Zrazu som pocítila, že mi niečo obkľúčilo nohy. Bola to hustá a temná hmla, ktorá ma chcela stiahnuť do priepasti.
Precitla som a uvedomila si, že som v nebezpečenstve a napriek tomu, že som bola úplne vyčerpaná z úmorného behu, snažila som sa dostať z chtivých pazúrov zlých spomienok a bola som rozhodnutá vynaložiť aj poslednú kvapku sily, ktorá ešte vo mne ešte zostala...
* * *
Cŕŕŕŕn...zazvonil mi budík, ktorý stál na starožitnom stolíku hneď vedľa mojej postele a ja som sa preľaknutá zobudila. Srdce mi bilo nekontrolovateľne rýchlo. Zistila som, že to bol len sen, zlá nočná mora!
Ale čo mi chcel naznačiť?
Žeby ma chcel varovať, aby som sa nedostala do zajatia zlých spomienok a uvedomila si, že môj spomienkový album má oveľa viac krásnych stránok, ktoré mi môžu vyčariť úsmev na tvári?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára